play

 

Song študentov SOŠ drevárskej     

 

 

 

 

 

Dni v karanténe IV

To, čo práve prežívame my a tiež celý svet, sme ešte nezažili. Sme doma a vzdelávame sa pre nás doteraz neobvyklou formou - online vyučovanie. Kto by to bol povedal ešte pred pol rokom?

Keď začal Covid 19 v Číne, dúfala som, že sa nedostane aj k nám...No opak bol pravdou. Vírus sa rozšíril po celom svete a postupne sa dostal aj k nám - na naše malé Slovensko. Áno, doniesli sme si ho sem sami svojou nezodpovednosťou. Mysleli sme, že práve my sme tí, ktorých sa to netýka, k nám sa to nemôže dostať. Až nakoniec prišiel ten deň a všetci sme museli zostať doma v karanténe. Naši starí rodičia sedia doma a sú smutní, že nemôžu vidieť svoje deti a vnúčatá. Počas týchto ťažkých dní by mali ľudia pomáhať jeden druhému, a preto sa o to snažíme aj my doma s maminou, šijeme rúška pre rodinu, kamarátov aj susedov. Väčšinu  času trávim doma a pomáham s domácimi prácami. Po dlhom čase som vzala do ruky aj ceruzku a niečo si len tak pre radosť nakreslila, alebo prečítala moju obľúbenú knihu. Pohyb je v týchto dňoch taktiež dôležitý, a tak, keď je vonku príjemne, vyberieme sa na turistiku do okolitých hôr, kde si vychutnávame čerstvý vzduch a pokoj.

Toto obdobie je ťažké pre každého, takto si to nepredstavoval asi nikto, no hlavne nie my- maturanti. Mali to byť naše posledné mesiace v škole s ľuďmi, s ktorými sme strávili 4 roky. Posledné dni v škole, v ktorej sme zažili pekné, ale aj horšie chvíle. Prišli sme o spoločne strávený čas, nemôžeme si spoločne vychutnať naše posledné zvonenie, rozlúčku so spolužiakmi a s učiteľmi, ktorí nás za tie roky veľa naučili.

Verím, že táto situácia čo najskôr pominie a my sa opäť vrátime do našich bežných životov. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré, a tak dúfam, že si začneme viac vážiť v živote aj tie obyčajné chvíle, každý deň a tešiť sa aj z maličkostí.

                                                                                                         Lucia Peciarová, IV.C